2. Včera nie je dnes

16. listopadu 2007 v 23:17 |  Včera nie je dnes - dok.
Druhá kapitola mojej poviedky Včera nie je dnes.
............................................................................................

Hermiona si nervózne šúchala ruky. Sledovala Dumbledora, ako s jemným úsmevom a pospevovaním píše nejaký list. Presnejšie list pre seba.
Hermiona sa usmiala nad tou iróniou.
Od nervozity si už trikrát skontrolovala, či má v batohu všetko.
Bol začarovaný kúzlom, takže doňho nacpala o mnoho viac vecí, ako sa zdalo, no ostatný si mysleli, že ide iba na ľahko zbalená.
"Máš tam všetko Hermiona? Viem, že ideš na krátko, ale pár dní potrvá, než sa vrátiš späť. Bariéru otvorí iba naozaj veľmi, veľmi mocný čarodejník."
"Myslím, že to Dumbledore je, pani Weasleyová," usmiala sa Hermiona a v duchu si opakovala názvy kníh, ktoré by sa jej mohli hodiť a ktoré mala zbalené.
"No to bezpochyby, no človek na takúto manipuláciu s časom potrebuje veľa energie a musí sa na to psychicky pripravovať. Možno chvíľu potrvá, než mladší Albus otvorí bariéru."
Hermiona sa na ňu prekvapene pozrela. Zbalila si dostatok oblečenia? Dobre, mala ho celkom dosť, na to že tam mala byť maximálne týždeň, no i tak?
Z rozmýšľania ju zrazu vytrhol Dumbledore.
"Slečna Grangerová, už je čas ísť. Toto dajte prosím mojej osobe," povedal a podal jej trochu zožltnutú obálku.
Hermiona prikývla, trochu smutná, že sa nestihla rozlúčiť s Harrym, Ginny a Ronom, keď zrazu jej priatelia pribehli spolu s Ginny, Fredom a Georgom.
"Počkaj!" skríkol Harry a Hermiona sa šťastne usmiala. Celé to bolo veľmi narýchlo, takže bola rada, že posledný okamih v tomto čase pred tým, ako sa vráti dve desaťročia dozadu, strávi so svojimi priateľmi.
Najskôr ju objala Ginny.
"Hlavne si tam na seba dávaj pozor."
Potom ju vystriedali Fred s Georgom a spolu jej podávali malú krabičku ich vynálezov.
"Je to zmenšené naším najnovším kúzlom. Vyberieš si zmenšenú verziu a keď ju vytiahneš, dá sa do normálnej veľkosti. Horšie je ju potom nasúka späť, ale dá sa to."
"Podarilo sa nám to už trikrát," podotkol Georg a Hermiona sa rozosmiala.
"Ďakujem, ale nemôžem to vziať so sebou. V tej dobe vaše vynálezy nikto nepoznal a keby som ich ukázala skôr, niekto by vás mohol skopírovať ešte skôr, ako by ste vôbec mohli pomýšľať na nejakú sťažnosť."
Fred s Georgom si vymenili vystrašené pohľady. Naraz sa obaja strhli a Fred krabičku rýchlo schoval do vačku.
"No, snaha bola... Ale veď ty naše žarty nepotrebuješ," usmiali sa obaja, až sa Hermiona musela znova začať smiať.
Ron ju trochu zdráhavo objal, no nakoniec sa usmial a zaželal jej veľa šťastia.
Nakoniec prišiel na rad Harry. Trochu smutne sa usmial a pevne ju objal.
"Doba Záškodníkov... Teda," povedal trochu smutno.
"Harry, veľmi rada by som ti prenechala túto úlohu, ale vieš že to nejde. Nemôžeš sa stretnúť so svojimi rodičmi," usmiala sa naňho povzbudivo. Potom mu jemne stisla ruku.
Potom Hermionu ešte objala Tonksová, Arthur, Molly a nakoniec k nej podišiel aj Remus.
"Vieš, Hermiona, v čase, keď sme chodili do školy, sme neboli zrovna vzornými študentmi a nie každému sme sa páčili... Aspoň niektorí z nás... Prosím, ber všetko s rozvahou."
Hermiona sa usmiala.
"Myslím, že mám dostatočnú školu od Freda a Georga."
"Hej..." povedal ticho Lupin, akoby tomu sám neveril a rýchlo ju takisto objal.
"Je najvyšší čas, slečna Grangerová," upozornil ju Dumbledore.
"Tak, držte mi palce..."
Hermiona zavrela oči a podľa inštrukcií sa plne sústredila na to, čo chcela. Na cestu do minulosti... Miestnosť sa s ňou zatočila. Pocítila náhlu zmenu svojho ja. Už nebola dievča, už nebola človek. Zrazu bola iba akýmsi žiarivým svetlom, ktoré bolo nadľahčované, akoby sa vznášalo na obláčiku.
Zrazu bol pocit preč a ona sa ocitla sa drevenej zemi.

Zdvihla pohľad. Všimla si, že je znova v Dumbledorovej pracovni, no tento krát okolo nej nestáli jej priatelia. Ležala pred veľkým dreveným stolom.
Rýchlo sa postavila a trochu si upravila šaty.
"Profesor Dumbledore, pán riaditeľ," oslovila muža, ktorý za ním sedel a prekvapene na ňu pozeral spoza polmesiačikových okuliarov.
"Z cela určite máte dôvod, prečo ste sem takto vpadli, mladá slečna" povedal prívetivo, i keď prekvapene a pomaly sa postavil.
"Vlastne áno, pán profesor."
"Tak v tom prípade je všetko v poriadku," usmial sa a ukázal na stoličku, ktorá stále hneď vedľa nej, "Posaďte sa."
Hermiona si poslušne sadla a podala mu obálku, ktorú zvierala v ruke. Až teraz si uvedomila, že svoj batoh má stále na chrbte.
"Skôr ako si ma vypočujete, dovoľte nech sa predstavím. Volám sa Hermiona Grangerová a som tu na žiadosť... Vlaste vám mám dať tento list," dokončila a hlavou kývla k listu, ktorý Albus zvieral v ruke. Pomaly ho otvoril a začal čítať. Na jeho tvári sa spočiatku nepohol ani jeden sval, no potom sa jemne usmial.
"Trochu zúfalý krok, by som povedal. Asi som nemal na výber."
Hermiona sa zamračila. Ten list bol celkom dlhý, určite ho nestihol prečítať.
"Tak, slečna Grangerová, vítam vás na tejto škole. Ak sa nemýlim, máte pred sebou posledný ročník a keďže škola začína už zajtra, mali by ste si ísť pozháňať všetky učebnice a školské potreby."
"Obávam sa pán profesor, že tu tak dlho neostanem, aby som tie učebnice potrebovala. Musím sa vrátiť domov, do mojej doby."
"O tom nepochybujem, slečna Grangerová, ale to pôjde najskôr o mesiac. Bariéra na prechod časom sa otvára iba pri určitých postaveniach mesiaca a to nastane najskôr o dva týždne. A to ešte nebudem mať hotové všetky prípravy."
"A kedy sa teda budem môcť vrátiť domov?" spýtala sa s nepokojom v hlase.
"Asi tak o mesiac, maximálne 6 týždňov. A sama uznáte, že potulovať sa tu dovtedy len tak nemôžte, pretože nemôžme vzbudzovať pozornosť."
"Rozumiem," povedala skleslo.
"Navrhoval by som, aby ste si svoje veci zaniesli do svojej izby, iste ju nájdete, veď tu nie ste prvý rok. A potom prosím príďte znova sem ku mne, presuniete sa do Šikmej uličky, aby ste si mohli nakúpiť všetko, čo budete potrebovať. Prostriedky na zaplatenie, vám samozrejme poskytnem."
Hermiona prikývla a dala sa na odchod, no keď už bola medzi dverami, ešte ju zastavil jeho hlas a tak sa naňho otočila.
"Cením si vašej obetavosti a odvahy, Hermiona. Dúfam, že súhlasíte, že budete, aj na tak krátku dobu vášho pobytu, vo vašej starej fakulte. Chrabromil, nemám pravdu?"
Hermiona sa usmiala.
"Ďakujem, pán riaditeľ."

Obzerala si Šikmú uličku. Nie že by sa nejak zmenila za tie roky, no bolo tu akosi viac detí. Vlastne, ona nechodila moc často nakupovať deň pred odchodom do školy. Ona mala všetky svoje veci nakúpené čo najskôr, takže toto bolo pre ňu nové.
Zamierila k obchodu s knihami, keď zrazu vrazila do nejakého chlapca. Odskočila od neho.
"Prepáč, nevšimla som si ťa," povedala, a chcela ísť ďalej, keď zrazu začula, ako sa ten niekto vášnivo smeje a nie je sám.
"Čo je?" spýtala sa nahnevane a zdvihla svoj pohľad. Chlapec nebol sám. Okolo neho stáli aj jeho ďalší traja kamaráti. Hermiona nebola hlúpa a okamžite jej došlo, že to nie je len hocijaká parta chalanov. Záškodníci.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Ginny Ginny | E-mail | Web | 4. dubna 2008 v 12:53 | Reagovat

juhu na  dalsiu  kapitolu

2 nika nika | 29. července 2008 v 17:43 | Reagovat

no ja iem citat dalej

3 Evanska Evanska | E-mail | Web | 29. ledna 2009 v 17:31 | Reagovat

ach zase! Lostt ja sa už hnevám :D zase taký napínavý koniec! záškodníci..ešteže pokračko je :D

4 Nellie Nellie | Web | 13. června 2009 v 11:15 | Reagovat

ouha :) skvelé to je :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama